Kľub póžitku

Prisiel na spravne poschodie. Urcite sa pomylit nemohol. Bolo to len o jedno vyssie. Co? Co tu robi? Co ho to napadlo? Za desat sest. Este raz, co tu robi? V takuto prijemnu hodinu su hore len mliekari, pekari, taxikari, autobusari a uchylaci. Rozmyslal co z toho je on. Vodicak nema. Na nic. Raz piekol pizzu. Zistil pri tom ze ani pekarom nebude. Mliekar ......... ani nevie ako vypada krava. Len z knihy. Zostal len uchyl. Ach boze. Toto je jeho. Zacne uvazovat a je koniec vsetkej srandy a spontannosti. Dilino. Cvok. Zaklop!!! Zisiel naspat na medziposchodie. Otvoril dvere na maly balkonik. Pozrel von. Ticho. Tma. Zima. Hmla. Bezvetrie. Prijemne pocasie na depresiu. Aspon ochladi kofolu kym sa rozhodne. Zacinala mat teplotu ranneho mocu. Vonku bolo ticho. Vikend. Rano. Kto by chodil. A kam. Sem tam jedno auto hore dolu. Nejaky ten taxik. Zatvoril dvere a zamieril ku schodisku. Vybral si to co smeruje nadol. Natasa spi. Nechcel budit. Prejde sa sam. Robieva to tak pol zivota. Naco rusit zvyky. Vysiel pred vchod. Aha taxi. Ako na zavolanie. Prisiel k autu. „Dobre rano, ste volny?“ „Aaaa to si ty, ahoj. Nasadni si.“ Roland nasadol do auta. „Zase nikam?“ „Ano a mozte ist pomalsie. Vy pracujete nonstop?“ „Ako sa to vezme. Prerabam zachod a z niecoho to musim zaplatit.“ „Jasne. Tak do parku prosim.“ Auto sa pohlo. Mlcali. Mlcky sa doviezli az do parku. „Ze si to ty tak 50 korun, dobre sa mi s tebou jazdi.“ „Nech sa paci. Dovidenia.“ „Do skoreho chlapce, do skoreho.“ Taxikari. Niekedy horsie nez predavacky spodneho pradla. Vosiel do parku. V tejto casti mesta zili najzaujimavejsi ludia. Fakt. Uz prvy koho stretol ho nesklamal. Sedel pred brankou do dvora. Na kresle. A fajcil. Cital pri tom najnovsie cislo casopisu pre rybarov. To bol panko na pohladanie. No nic. Nechal ho osudu rannej hmle a zime. Ten zupan ho asi moc neochrani a spamata sa. Potom si vsimol ze na dvore je vyhodena skladacia postel deka a maly vankus. Asi hadka. Aspon ma skusenost do buducna, ak sa pohada s manzelkou, tak len ked bude mat zbaleny kufor. Natankovane. A bude obleceny. Presiel par chodnikmi a zbadal pani co vencila .......... moment ........ sedem psov. Neskutocne. Kazdy bol inej rasy. Kazdy bol na voditku. Chcel sa pristavit a opytat sa ako to ze sa jej to nepomota. Tie voditka. Ale radsej nic nehovoril. Sadol si k jazeru a poobzeral sa dookola. Kusok od neho sedel stary rybar. Bolo divne ze plavacik ukazoval ze ryba je uz na haciku. Ten rybar to ignoroval. Aj ked asi kvoli tomu ze spal. Stretol styroch ludi a kazdy jeden z nich nebol podla neho moc normalny. Taxikar. Samo o sebe divny clovek aj bez priznakov. Pan na ulici co sedel v kresle v zupane a cital. Pani so siedmymi psami. To normalne isto nieje. A teraz tento zivotom znudeny rybar. Nikdy nechapal rybarcenie. Prides k rybniku. Rozlozis nacinie. Sadnes si a cakas. Niekedy aj den a nic. Niekedy aj noc a aj keby volaco tak si to nevsimnes lebo spis. No krasa. Nechapal to. Sedel na lavicke asi pol hodinu. Popijal kofolu. Odignoroval dvoch ludi co niesli balkonove dvere a takmer si nevsimol babku co krmila vevericky. Vyborne miesto na uistenie ze ste uplne normalni. Roland sem chodi ked o sebe pochybuje. Rozmyslal ci dneska stretne tvora ktory bude uplne normalny. Ktory ho pochopi. Ktory mu este zdvihne uz aj tak dost vysoko postavenu naladu. Vtom zacul fucanie, frkanie a chrochtanie. Asi zase utieklo to prasa co tu minule nahanali. Poobzeral sa dookola ale nic nevidel. Asi nic. Dopil kofolu. Nadhernym oblucikom ju hodil do kosa. Minul asi o meter. Zdvihol sa ze ju zahodi do kosa ale zase sa zarazil. To fucanie sa ozvalo znovu. Poobzeral sa a zbadal to. Stalo to na dvoch zadnych nohach, prednymi sa to opieralo o vedlajsiu lavicku a hlavu to malo vykrutenu do jednej strany. Prve co ho napadlo bolo mimozemstan. Druhe co ho napadlo bolo tiez mimozemstan ale uz tomu neveril tak silno ako prvykrat. Co to paneboze je. Pristupil blizsie. Zacalo to vrtet dobre schovanym chvostom. Bol tak skruteny za chrbtom ze by si to nevsimol. No do kelu sak to je pes. Takeho divneho psa este nevidel. Pohladkal tu srandu po hlave. Pes neuhol. Bud bol blby alebo vedel vycitit ciste umysly. „Ahoj.“ Myklo ho tak silno ze to cudo zacalo stekat a odbehlo k nejakym noham. Pozrel vyssie a zbadal Natasu. „Ahoj, co ty tu?“ „Vencim psa. Ale co tu robis ty?“ „Prechadzam sa tu, teda skor sedim na lavicke a cakam.“ „Aha. A na co cakas?“ „Vlastne na nic. Pomaly som aj chcel odist.“ „Dobre mozme ist spolu ak nemas nic proti.“ „Nie. Podme. Chcel som ti rano aj zaklopat ale zdalo sa mi to skoro rano.“ „Cakal by si doteraz. Byt len prerabame. Ja spavam u babky tuto kusok. Ale rano sa pohadala s dedkom a ja som radsej vypadla.“ Odisli prec z parku. Pes veselo cupkal okolo nich. Mal pocit ze konecne ho niekto pochopi. A mozno ani Natasa nebude na zahodenie.