Kľub póžitku

Boli nas tam miliardy. Boli sme vsade. Hore. Dole. Vpredu. Vzadu. Nalavo aj napravo. Uz som tam bol styri dni. Kazdy hovoril ze v minulosti tu nasi druhovia vydrazali nanajvys 12 hodin. Ze vzdy nejaka davka odisla. Slovo davka sa mi nepacilo. Znelo to tak vulgarne. Tak nespravne. Skupina by som pouzil. Vsetci co tu boli so mnou uz styri dni boli nervozni. Na nieco cakali. Ja som bol tiez nervozni. Tiez som na nieco cakal. Ten najvacsi z nas hovoril ze bude prvy. Ze mu budeme kukat na chvost. Nemozne. Vzdy som bol dobry bezec vytrvalec. To hebedo musim obehnut. Musim tam prist prvy. Stale ale neviem kam. Zrazu sa ozvalo NAJSTARSI NASTUP. Mali sme ist v piatich skupinkach. Prva bol najvacsia. Ja som bol az v druhej. Bolo nas asi o dve tretiny menej ako v tej prvej. Ten velky chumaj sa na nas skeril a ukazoval na nas chvostom. Chuj nevychovany. Bol v prvej. Bol dokonca na samom cele prvej. Bolo ich asi milion. Mozno viac. Bolo ich skratka dost. A zrazu prisla vztlakova vlna a vsetkych z prvej vymrstilo do tej tenkej rurky nad nasimi hlavami. Na rad sme sa dostali my. Ani som nemal cas si upravit usmev a uz som letel rurkou cez vselijake serpentiny. Strkali sme do seba. Pretekali sa. To bol zazitok. Brnelo mi cele telicko. Dostal som sa na celo. Uz som videl aj tych pomalsich zo skupiny pred nami. Nasa rychlost sa neuveritelne zrychlovala. A zrazu bum. Kde som? Uz sme tam? Nikto nic. Vsetci sa tvarili neurcito. Nikto nic nehovoril. Ten velky hovoril. Ten ano. Tomu furt huba behala. Hovoril ze toto nemoze byt koniec. Ze to je nejaka zrada. Beham s velkym dookola a snazim sa najst nejaky priechod. Velky nadaval. Zrazu sme ho nasli. Bola to milidierka. Uplne mala. Bola uplne na kraji. Tam kde ziadny z nasich druhov nemal sancu vidiet. Ani tam nikoho nenapadlo ist. Prvy isiel velky. Nech si ide. Aj tak ho dobehnem. Potom som presiel ja. Uz sme nemali rychlost z toho toboganu. Museli sme ist sami. Prostredie sa zmenilo. Bolo tu miesta velmi vela. Vypadalo to ako nejaka jaskyna. Prechadzali sme sa sem a tam od jednej stene k druhej. Kde to sme? Nevedeli sme na tuto otazku odpovedat. Isli sme dalej. Postupovali sme. Zrazu sme si uvedomili ze pred nami je nieco ako tlmena ziara. Nieco tam nejak tak majestatne svietilo. Malo to tu spravnu vonu, spravnu chut, spravny tvar. Tahalo nas to k tomu. Velky uz nevladal. Chcel som ho aj tahat ale vypadal tak hrozne, ze som ho nechal tak. Sak sa este hadam stretneme. Zakyval mi chvostom a odpadol. Zomrel. Vychadzkovym tempom som sa blizil k tej gule. Bola taka velka ako miliarda nas. Bola nadherna. Pritahovala ma svojou energiou, neviem popisat preco ale zrazu som mal nutkanie narazit do nej a vniknut do nej co najhlbsie. Spravil som tak, co sa budem srat. To je nas zakladny instinkt. Riad sa zmyslami. Rozumom len trosku. Nuz my spermie sme uz raz take. Ktovie ako dopadli ti ostatni.