Kľub póžitku

Olizol som si obocie a vstupil do kuchyne. Nebol som tu 5 mesiacov. Nezmenila sa. Stale taka ista divne usporiadana miestnost. Nepodobala sa na nic co som videl. Kuchynska linka nafarbena komunistickou bielou, basnik by povedal decentne maslovou. Stolik uprostred bol ovalny a sluzil tak maximalne pre tri osoby. Alebo styri take ako bola Jozkina mama. Steny boli oblepene neuveritelne vkusnou tapetou. Pri pohlade na obrazce zobrazene na tapetach sa nejednemu mravnemu aj nemravnemu cloveku pozastavil rozum. Teda prakticky kazdemu. Ostatne doplnky boli zase ladene do silneho odtienu cervenej. Svietilo to tam ako .......no hrozne. A to co ma vobec neprekvapilo bolo, ze v celej kuchyni a hlavne v rohu oproti dveram bola husta hmla. Babka sedela tam, kde ju kazdy predpokladal a vo svojom podvedomi vzdy umiestnil. „Pockaj tu na mna este musim ist na WC a mozme sa do toho pustit.“ „Jasne.“ Sadol som si na nie velmi pohodlnu stolicku. Pozrel som sa na babku. Kyvol som jej na pozdrav. Zareagovala rovnakym kyvnutim pricom jej z nosa a ust vyslahli kudole dymu. V tom momente by som odprisahal ze aj z usi a oci. Bola to naozaj komicka postava, ktoru by som ale v temnej ulicke nechcel stretnut. „Dobry den teta.“ Nic. Divne. Vzdy mala vyborny sluch. Este pred pol rokom. Stacilo sepkat a vzdy to zachytila. Ocami ma sledovala. Takze zrak ma. Sluch uz asi nie. „DOBRY.“ Nic. No nebudem tu hulakat. Ale v tom momente pohyb. Az mnou trhlo. Ale to bola obycajna ludska potreba uhasit smad. Babka sa nahla, vzala flasu, odglgla si poriadne malu davku cierneho a vratila flasku na kartarsky stol. Nic. Ako keby som tam nebol. Zacinalo ma to stvat. Kyvol som na nu. Usmiala sa. Teda usmiala sa. Zvraskavela viac nez bola. Asi to bol usmev. V tom si siahla na usi, zlozila si sluchatka, odlozila MP3 prehravac a povedala: „ ahoj synak, co ta sem privadza?“ Tentoraz som mlcal ja. Tento svet uz vazne neni normalny. 120 rocna tetka ktora fajci denne tri kila tabaku a 50 rokov nepila nic ine nez cierne pivo pocuva MP3 prehravac. Toto keby mi niekto povedal tak sa mu do oci vysmejem. Nesmejte sa mi. Je to pravda. Prisaham. Teraz som to videl. Na vlastne oko. Odhrnul som si zo zvyku ofinu z oka a zhladel som sa na babku. „AHOJ, CO TA SEM PRIVADZA?“ Zrevala ako na mrtveho. „Nemusite na mna kricat. Len som prekvapeny ze pocuvate MP3jku.“ „Jako?“ „No ten prehravac co ste odlozila.“ „Jaj jako Gota myslis. Ach Karel, moja jedina skutocna laska. Ked bol maly tak som sa onho starala. Dobry chlapec to bol. Len dlho nosil plienky. Az do dvoch rokov. Ale teraz je z neho skutocny ..........“ to som sa uz nedozvedel ze co. „Co tu po sebe vrieskate?“ „Nic Jozefa, len sme sa nepoculi.“ „Dobre, tak ideme na to strihanie?“ „Mozme.“ „Ty sa ides strihat? A preco? Taketo ucesy sa nosili aj v dvadsiatych rokoch, jeden moj znamy co zomrel na Titanicu taky mal.“ „Ticho mama. Mozme.“ „Mozme.“ „Tak ako si to predstavujes?“ „Co by ste povedali ako by som sa mal ostrihat?“ „No tak to si musis vybrat sam chlapce, ja neviem co sa ti paci.“ „No tak ma dajte na kratko nejak, tak ako najcastejsie strihavate v kadernictve.“ „Uz vies ze som pol roka na dochodku.“ „Aha pardon, tak nejak tak na kratko aby som to nemal ako cvok.“ „Jasne chapem.“ Pustila sa do diela. Prve co ma sokovalo bolo ze sa s tym nesrala a zacal z ostra strojcekom krizom cez hlavu zo zadu dopredu. No. Tak. To by sme mali. Budem vypadat ako nejaky puk. Pockal som si trpezlivo 15 minut. Podala mi zrkadlo. Akurat som sa chcel donho pozriet ked v tom prudky pohyb vpravo. Babka vstala. Vskutocnosti to vsak vypadalo ako keby zoskocila z dvojmetroveho muriku. Ta zena bola vyssia ked sedela. „Idem spat. Ahoj chlapce, rada som ta znovu videla.“ A pruznou chodzou odkracala do izby hned vedla kuchyne. Zaujimava zena. Ak niekto dal Jamnickej recept na nesmrtelnost tak urcite ona. „No ako?“ „No cakal som nieco horsie, ale toto nevypada zle.“ „Stara dobra masinka z USA. Mi ju este nebohy Imrich doniesol. Ma uz asi 20 rokov a striha ako nova. Nikdy som nevedela strihat dobre noznicami. Ale tak nikto sa nikdy nestazoval.“ „Podakoval som sa a ako som vychadzal z kuchyne na chodbu pocul som jasne buracanie vzdialenej burky. Az potom som si uvedomil ze nieco tie hromy rusi. Buracajuce chrapanie starej malej zvraskavenej bytosti v posteli. Rarasok. Ale vysity. Vysiel som na schodisko s usmevom. Olizol som si obocie, vyplul kusky vlasov a vykrocil na nizsie poschodia.