Kľub póžitku

Sedel v kuchyni, zamyslene sledoval zo zaznamu Arsenal:Liverpool. Pozeral niekde tesne pod obrazovku telky. Tam mu pamat premietala zabery z oslavy. Arnoldovej devatnastky. Bolo to pred styrmi mesiacmi. „Nazdar Roland. Co ta zdrzalo?“ „Zdar Erny. Vsetko dobre k devatnastim. Taxikar dostal defekt. Tak som musel ist kusok pesi.“ „Dakujem, tak pod dalej.“ Vosiel uz do aj tak silno preplneneho bytu. Neznasal davy. Ani sem povodne neplanoval ist. Poobzeral sa po chodbe ze si zavesi bundu a v tom pocul zvuky ako ked niekto vylieza z vane. Moment. Takto to nebolo. „Aaa, Roland uz si hore?“ „Ano dedo, nechcel si ist do mesta?“ „Bol som, nevadilo by ti keby pride dnes o siestej jeden moj kamarat?“ „No asi ani nie, co uz s tebou.“ „Dobre, je ti nieco? Ty pocuj, kto je vlastne ta Katka?“ „Jedna kamaratka. Idem von dedo. Necakaj ma skoro, dobre?“ „Jasne.“ Vybehol z vhodu a poobzeral sa po ulici. Taxi nikde nevidel. Presiel za barak na dvor kde sa hravali deti a sadol si tak aby ho nebolo vidiet z jeho bytu. Uvazoval. Co ta pre boha od neho chce. Uz dva mesiace ju nevidel. A teraz mal na nu najmensiu chut. Co chce. Sedel oprety o strom so zadkom na zemi. Asi to nieje moc dobre v takomto rocnom obdobi sediet na zemi. Ale nebolo az tak zima. Vlastne na toto rocne obdobie bolo az neprirodzene teplo. Sedel a pozeral na maleho chlapca ktory aj napriek viacnasobnemu upozorneniu svojej matky nasypal piesok za golier bratovi. Teraz utekal pred mamou okolo preliezok zatial co jeho brat sedel v piesku a plakal. Zaujimava idilka rodinneho zivota. Opat sa na chvilu zamyslel. Vyrusilo ho az totalne vlhke oblizanie usi. Pes. Mimozemstan. Takze tu niekde bude aj ........ „Ahoj.“ Pozrel na usmiatu tvar, ktora nanho hladela spoza okuliarov. Slnecnych. „Cavko.“ „Co tu tak sedis na zemi? Chces dostat vlka?“ „Nie nie, trosku som sa bol prejst, a zamyslel som sa.“ „No ty sa tusim zamyslal castejsie. Pod na kofolu.“ Sli krizom cez detske ihrisko smerom ku krcme. Presli okolo utekajuceho chlapca, utekajucej matky a okolo skupinky dochodkin, ktore vylakalo von slnko. Rozoberali prehnanu vysku najomneho. Zjavne ani jedna si neuvedomovala ze uz tu mame kapitalizmus. Pes ako vzdy cupkal svojim smiesnym baletkovskym krokom medzi nimi, s hlavou pysne zdvihnutou. Aj ked mu uz parkrat skazil plany, bol to podla Rolanda tej najuzasnejsi pes akeho kedy videl. Prisli do krcmy, kupili si kazdy velku kofolu a sadli si na terasu. Cuckali hnedy napoj a bavili sa o psoch. V pozadi bolo zapnute miestne mestske radio. Prave ked obaja stichli aby si vypoculi dalsie zelanie s nazvom pesnicky sa z radia ozvalo: „Tak a mame tu dalsi odkaz tentoraz od Katky ktora odkazuje milovanemu Rolandovi, ze ho stale lubi a ze by sa velmi rada s nim opat stretla. Tak Roland ak nas pocujes tak sa ozvi tam kam treba. Katka ti dala zahrat pesnicku od Pary.“ No. Toto snad nie. Natasa nanho pozrela. Na tvari mala neutralny vyraz. „A kolko ma vlastne rokov?“ „Nezahovaraj Rony. Kto je Katka?“ „Ja neviem, to asi nebolo pre mna.“ „Ale tak na toto ti neskocim. Kolko este ludi v tomto meste ma take meno ako ty?“ „No tak podla mna niekto este by aj mohol mat.“ „Je to ta Katka co bola dneska u teba?“ Dokelu. Co teraz. Ked uz si clovek mysli ze ide vsetko pekne tak ako ma a tak aby bol aj chvilu stastny tak pride niekto, kto ....... no ale nic. „Ja som dneska so ziadnou Katkou nebol.“ „Viem, nechavala ti odkaz. Ze tam bola.“ „Nedostal som taky odkaz. A nepoznam Katku ktora by mi nieco take mohla odkazat.“ „Dobre, tak ti teda budem verit. Podme uz domov. Dneska spim pre zmenu tu. Babka je nasrana a dedko spi v hoteli.“ Jezisi kriste to je pekna rodinka. „Podme teda.“ Cestou k baraku isli opat popri ihrisku kde mladsi brat vracal pieskovu nadielku starsiemu. Odolali myslienke pozerat sa na rodinne chvilky radosti. Roland mal pocit ze Natasa bud na Katku zabudla alebo mu uverila. Nemal ju klamat. Ale co by jej povedal? Prisli az k Rolandovym dveram. „Tak ahoj Rony.“ „Ahoj Natasa.“ Ziadny pohlad, nic. Len sa otocila chrbtom a isla hore po schodoch. Sledoval ju ako sa vzdaluje a rozmyslal, ze ju este na chvilu zastavi. Prisla do polovici a zastala sama. Povedala: „A pozdravuj Katku, Rony.“ Odisla. No kurva. Toto sa musi stat prave jemu. Vosiel do bytu s pocitom ze uz nic horsie nemoze byt ked sa tu zrazu pred nim otvorili dvere na zachod a ozvalo sa: „Pocuvaj nastal som vam na zem. Kde mate handru?“ Tak predsa moze byt aj horsie. Ujo Alojz. Dedov kamarat.