WELCOME TO SLOVAKIA a pod tym mensi napis vitajte na slovensku. A zase doma. Mal rad tento maly statik. Vsade pokoj. Nikto nebol spokojny. Vacsina nadavala. Vsetci pili. Ako mu len toto chybalo. To je to jedine co mu vzdy chybalo v zahranici. Domov. A hlavne ten prosty lud a vcelku prijemna priroda. Vzdy sa rad vracal na Slovensko. Mal tu starych znamych. Kusok rodiny co mu zostal. A na tu sa najviac tesil. Na rodinu. Zase po stvrtroku uvidi jej zvysky. Zahraju si biliard. Sipky. Tenis. Mozno aj karty. Napil sa este pramenitej ostro sytenej vody z rakuskych alp. Pridal plyn. Hlavne mesto ho nikdy netahalo. Preto este viac pridal plyn, oprel sa do sedadla a rozmyslal co ako prve podniknu, ked sa stretnu. Pozrel na hodinky. Pol siestej.
Sedeli na lavicke na autobusovej stanici. Vychutnavali chut plechovkovej koly a ranneho vcerajsieho takmer cerstveho langosa. Pozerali na ludi. Fakt tu bolo dost zaujimavych typov na pozeranie. Pes lezal na lavicke medzi nimi. Ako si sadali tak vycitil ze by si dvaja mladi nahodou mohli sadnut blizsie ako moralne normy dobre vycviceneho strazcu svojej majitelky dovoluju. „Prepacte.“ Roland zdvihol zrak. Krpec. Pehaty. Na toto rocne obdobie az moc. „Prosim?“ „Prosim Vas, isiel uz taky zlty autobus? Do prievidze?“ „Ano.“ „Ach do riti. A kedy?“ Toto nikdy nepochopil. Ludi co sa pytali kedy isiel autobus co im utiekol. „Teraz pred dvoma troma minutkami.“ To mu odpovedala Natasa. „Do riti dakujem.“ Odisiel. Asi ignoroval fakt ze za 25 minut ide dalsi. Dojedli cerstve ranajky a pobrali sa k Natasinej babke. Pes isiel poslusne medzi nimi. Neznasal vychovane psy. Ako tak prechadzali popri hlavnej zastavil pri nich neznamy taxik so znamou tvarou za volantom. „Chlapce ty sa asi velmi nudis. Ale prepac. Nezveziem ta. Zachod ma caka.“ A odfrcal prec. Pre nezainteresovanych to bola vyborna debata. Teda skor monolog. Alebo by sa to dalo nazvat aj dialog jednej osoby. Presli este par ulic a dostali sa az k domu jej babky. Vsade klud. Kreslo uz nebolo vidno. Rusku postel tiez nie. „Hadaju sa casto?“ „Casto ani nie. Raz za tyzden. Uz sa dokonca stalo ze dedko spal v domceku na strome.“ No vyborne. Toto bude vesela rodinka. „A to je akoze normalne sa taktoo casto hadat?“ „Nieje ale ked ich to bavi. Co mame robit.“ „A vlastne fakt. To budu asi ich problemy.“ Chvilu tam tak stali. Pozerali na seba ako telce na nove vrata. Roland sa citil ako cap ked kuka po novej koze v rajone. Mal pocit ze akekolvek zamecanie mimo rytmu by mohlo viest k totalnej katastrofe. Ako ked cap pred kozou neserie rovnake bobky. A tak mlcal. Chvilu mlcali. Pozeral na nu a ked uz mal pocit ze sa k nej aj pohne nakloni a bohvieco este tak pes jemne zaknucal a zaskrabal na branu. No vyborne. Pes jeden. Maly. Bez nosu. Nabuduce si da nanho pozor. „Tak ja uz idem dovnutra. Ahoj Roni.“ „Ahoj Natasa.“ Este sa na seba usmiali. Otocila sa a pobrala sa do domu. Odprisahal by ze ked pes vosiel do zahrady pozrel sa nanho a zmurkol. Pokym nevosla tak na nu pozeral ako puk. Zasrany pes. Pobral sa pesi domov. Za hodinku to hadam zvladne. Autobusom nerad chodi. Neznasa tie davy co sa na vas tlacia na kazdej zakrute. Na taxik nemal a jeho stary znami asi vrta uchytku na papier na wc. Tak zostala ta najstarsia forma dopravy.
Zastavil vlajkovu lod bavorskej automobilky pred vchodom cislo 14. Tak. A je u jedineho pribuzneho o ktorom vie kde byva. Teda dufa ze este vie. Poobzeral sa po jednej z najkludnejsich ulic v meste. Bolo skoro rano. Asi este bude spat. A tak ho zobudi. Raz za tri mesiace mu to vadit hadam nebude. Pobral sa do vchodu. Presne ako zmizol posledny naznak jeho plastu vo vchode spoza rohu sa vynoril Roland. Mal pred sebou poslednych 20 metrov. Potom jedno poschodie a lahne si spat. Nech by sa stalo cokolvek ide spat. Bol unaveny. Vosiel do vchodu. Vykrocil po schodoch a zacitil nejaku znamu vonavku. Ale nevedel ju zaradit. Vyssiel na medziposchodie a zbadal neskutocne velku ciernu obludu pri dverach do bytu.
Komentáre